Libanon získal určitú mieru nezávislosti, zatiaľ čo Francúzsko bolo okupované Nemeckom. Generál Henri Dentz, vichystický vysoký komisár pre Sýriu a Libanon, zohral hlavnú úlohu v nezávislosti národa. Vichistické úrady v roku 1941 dovolili Nemecku presunúť lietadlá a zásoby cez Sýriu do Iraku, kde boli použité proti britským silám. Spojené kráľovstvo z obavy, že nacistické Nemecko získa plnú kontrolu nad Libanonom a Sýriou tlakom na slabú vládu Vichy, vyslalo svoju armádu do Sýrie a Libanonu.
Po skončení bojov v Libanone oblasť navštívil generál Charles de Gaulle. Pod politickým tlakom zvnútra aj mimo Libanonu de Gaulle uznal nezávislosť Libanonu. 26. novembra 1941 generál Georges Catroux oznámil, že Libanon sa stane nezávislým pod vedením slobodnej francúzskej vlády. Voľby sa konali v roku 1943 a 8. novembra 1943 nová libanonská vláda jednostranne zrušila mandát. Francúzi reagovali uväznením novej vlády. Tvárou v tvár medzinárodnému tlaku prepustili Francúzi 22. novembra 1943 vládnych predstaviteľov. Spojenci okupovali región až do konca 2. svetovej vojny.
Po skončení druhej svetovej vojny v Európe možno povedať, že francúzsky mandát bol ukončený bez akéhokoľvek formálneho zásahu zo strany Spoločnosti národov alebo jej nástupcu Organizácie Spojených národov. Mandát bol ukončený vyhlásením povinnej moci a samotných nových štátov o ich nezávislosti, po ktorom nasledoval proces postupného bezpodmienečného uznania inými mocnosťami, ktorý vyvrcholil formálnym prijatím do Organizácie Spojených národov. Článok 78 Charty OSN ukončil štatút opatrovníka pre ktorýkoľvek členský štát: „Systém poručníctva sa nebude vzťahovať na územia, ktoré sa stali členmi Organizácie Spojených národov, pričom vzťah medzi nimi bude založený na rešpektovaní princípu suverénnej rovnosti.“ Keď teda OSN 24. októbra 1945 oficiálne vznikla, po ratifikácii Charty Organizácie Spojených národov piatimi stálymi členmi, keďže Sýria aj Libanon boli zakladajúcimi členskými štátmi, francúzsky mandát pre obe krajiny bol v ten deň právne ukončený a získala úplná nezávislosť. dosiahnuté. Posledné francúzske jednotky sa stiahli v decembri 1946.
Nepísaný národný pakt Libanonu z roku 1943 vyžadoval, aby bol jeho prezidentom maronitský kresťan, predsedom parlamentu šiitským moslimom, predsedom vlády sunnitským moslimom a podpredsedom parlamentu a podpredsedom vlády gréckymi ortodoxnými. História Libanonu od r. nezávislosť sa vyznačovala striedajúcimi sa obdobiami politickej stability a nepokojov, ktoré sa striedali s prosperitou postavenou na pozícii Bejrútu ako regionálneho centra financií a obchodu. V máji 1948 Libanon podporoval susedné arabské krajiny vo vojne proti Izraelu. Zatiaľ čo niektoré nepravidelné sily prekročili hranicu a vykonali menšie potýčky proti Izraelu, bolo to bez podpory libanonskej vlády a libanonskí vojaci oficiálne nevtrhli. Libanon súhlasil s podporou síl krycou delostreleckou paľbou, obrnenými autami, dobrovoľníkmi a logistickou podporou. V dňoch 5. – 6. júna 1948 libanonská armáda – vedená vtedajším ministrom národnej obrany Emirom Majidom Arslanom – dobyla Al-Malkiyyu. To bol jediný úspech Libanonu vo vojne. 100 000 Palestínčanov utieklo do Libanonu kvôli vojne. Izrael nepovolil ich návrat po prímerí. Od roku 2017 žije v Libanone 174 000 až 450 000 palestínskych utečencov, pričom približne polovica je v utečeneckých táboroch (hoci tieto sú často staré desaťročia a pripomínajú štvrte). Palestínčania často nemôžu získať libanonské občianstvo alebo dokonca libanonský preukaz totožnosti a sú zo zákona zakázaní vlastniť majetok alebo vykonávať určité povolania (vrátane práva, medicíny a inžinierstva). Podľa Human Rights Watch žijú palestínski utečenci v Libanone v „otrasných sociálnych a ekonomických podmienkach“.
V roku 1958, počas posledných mesiacov funkčného obdobia prezidenta Camilla Chamouna, vypuklo povstanie, podnietené libanonskými moslimami, ktorí chceli urobiť z Libanonu člena Zjednotenej arabskej republiky. Chamoun požiadal o pomoc a 15. júla bolo do Bejrútu nakrátko vyslaných 5 000 námorníkov Spojených štátov amerických. Po kríze vznikla nová vláda, ktorú viedol populárny bývalý generál Fuad Chehab.
Po porážke OOP v Jordánsku v roku 1970 sa mnoho palestínskych militantov presťahovalo do Libanonu, čím sa zvýšila ich ozbrojená kampaň proti Izraelu. Premiestnenie palestínskych základní tiež viedlo k zvýšeniu sektárskeho napätia medzi Palestínčanmi verzus Maronitmi a inými libanonskými frakciami.