V roku 1975, po rastúcom sektárskom napätí, ktoré do značnej miery podporilo premiestnenie palestínskych militantov do južného Libanonu, vypukla v Libanone rozsiahla občianska vojna. Libanonská občianska vojna postavila koalíciu kresťanských skupín proti spoločným silám OOP, ľavicových Drúzov a moslimských milícií. V júni 1976 libanonský prezident Elias Sarkis požiadal sýrsku armádu, aby zasiahla na strane kresťanov a pomohla obnoviť mier. V októbri 1976 Arabská liga súhlasila so zriadením prevažne sýrskych arabských odstrašujúcich síl, ktoré boli poverené obnovením pokoja.
Útoky OOP z Libanonu na Izrael v rokoch 1977 a 1978 eskalovali napätie medzi krajinami. 11. marca 1978 jedenásť bojovníkov Fatahu pristálo na pláži v severnom Izraeli a uniesli dva autobusy plné cestujúcich na ceste Haifa – Tel-Aviv, pričom strieľali na okoloidúce vozidlá v procese, ktorý sa stal známym ako masaker na pobrežnej ceste. Zabili 37 a zranili 76 Izraelčanov, než boli zabití v prestrelke s izraelskými silami. Izrael napadol Libanon o štyri dni neskôr v operácii Litani. Izraelská armáda obsadila väčšinu územia južne od rieky Litani. Bezpečnostná rada OSN schválila rezolúciu 425 vyzývajúcu na okamžité stiahnutie Izraela a vytvorenie dočasných síl OSN v Libanone (UNIFIL), poverených pokusom o nastolenie mieru.
Izraelské sily sa stiahli neskôr v roku 1978, ale zachovali si kontrolu nad južným regiónom riadením 19 kilometrov širokej (12 míľ) bezpečnostnej zóny pozdĺž hranice. Tieto pozície zastávala Juholibanonská armáda (SLA), kresťanská milícia pod vedením majora Saada Haddada podporovaná Izraelom. Izraelský premiér Menachem Begin z Likudu prirovnal ťažkú situáciu kresťanskej menšiny v južnom Libanone (vtedy asi 5 % populácie na území SLA) k situácii európskych Židov počas druhej svetovej vojny. OOP bežne útočila na Izrael počas obdobia prímeria s viac ako 270 zdokumentovanými útokmi. Ľudia v Galilei museli počas týchto ostreľovaní pravidelne opustiť svoje domovy. Dokumenty zachytené v sídle OOP po invázii ukázali, že prišli z Libanonu. Arafat odmietol odsúdiť tieto útoky s odôvodnením, že prímerie sa týka len Libanonu.
V apríli 1980 viedla prítomnosť vojakov UNIFIL v nárazníkovej zóne k incidentu v At Tiri. 17. júla 1981 izraelské lietadlá bombardovali viacposchodové obytné domy v Bejrúte, v ktorých sa nachádzali kancelárie skupín pridružených k OOP. Libanonský delegát v Bezpečnostnej rade OSN tvrdil, že 300 civilistov bolo zabitých a 800 zranených. Bombardovanie viedlo k celosvetovému odsúdeniu a dočasnému embargu na vývoz amerických lietadiel do Izraela.
V auguste 1981 začal minister obrany Ariel Sharon pripravovať plány útoku na vojenskú infraštruktúru OOP v Západnom Bejrúte, kde sa nachádzalo veliteľstvo OOP a veliteľské bunkre. V roku 1982 útoky OOP z Libanonu na Izrael viedli k izraelskej invázii s cieľom podporiť Libanonské sily pri vyhnaní OOP. Po izraelskom obliehaní mesta boli v Bejrúte rozmiestnené mnohonárodné sily amerických, francúzskych a talianskych kontingentov (v roku 1983 sa k nim pripojil britský kontingent), aby dohliadali na evakuáciu OOP. Občianska vojna sa znovu objavila v septembri 1982 po atentáte na libanonského prezidenta Bašíra Gemayela, izraelského spojenca, a následných bojoch. Počas tejto doby došlo k niekoľkým sektárskym masakrom, ako napríklad v Sabre a Shatile av niekoľkých utečeneckých táboroch. Mnohonárodné sily boli stiahnuté na jar 1984 po ničivom bombovom útoku v predchádzajúcom roku.
V septembri 1988 sa parlamentu nepodarilo zvoliť nástupcu prezidenta Gemayela v dôsledku rozdielov medzi kresťanmi, moslimami a Sýrčanmi. Summit Ligy arabských štátov v máji 1989 viedol k vytvoreniu saudsko-marocko-alžírskeho výboru na vyriešenie krízy. Dňa 16. septembra 1989 výbor vydal mierový plán, ktorý všetci prijali. Bolo nastolené prímerie, prístavy a letiská boli znovu otvorené a utečenci sa začali vracať. V tom istom mesiaci libanonský parlament súhlasil s dohodou z Taifu, ktorá obsahovala rámcový harmonogram stiahnutia Sýrie z Libanonu a vzorec na de- konfesionalizácia libanonského politického systému. Občianska vojna sa skončila koncom roku 1990 po šestnástich rokoch; spôsobilo obrovské straty na ľudských životoch a majetku a zdevastovalo hospodárstvo krajiny. Odhaduje sa, že 150 000 ľudí bolo zabitých a ďalších 200 000 bolo zranených. Vojna vysídlila takmer milión civilistov a niektorí sa už nikdy nevrátili. Časti Libanonu zostali v troskách. Dohoda z Taifu stále nebola plne implementovaná a libanonský politický systém je naďalej rozdelený podľa sektárskych línií.
Konflikt medzi Izraelom a libanonskými militantmi pokračoval, čo viedlo k sérii násilných udalostí a stretov vrátane masakru v Qane. V máji 2000 sa izraelské sily úplne stiahli z Libanonu. Odvtedy je 25. máj Libanoncami považovaný za Deň oslobodenia.